Sto rokov po výstrele v Sarajeve sa Srbi rozhodli, že spoja svoju budúcnosť so zjednotenou Európou. Je to významný míľnik Srbska v jeho novodobej histórii. Predseda vlády Srbska Ivica Dačič po začatí rozhovorov uviedol, že "....ide o najdôležitejšiu udalosť pre Srbsko od skončenia druhej svetovej vojny...".
Srbi sa pre svoju európsku cestu rozhodli sami. Rozhodla o tom ich politická reprezentácia, ktorá vzišla zo slobodných volieb. Nebola to však otázka okamihu, bol to proces. Proces, plný napätia, bolesti, úzkosti a neistoty. Nebolo jednoduché vysporiadať sa s komunizmom. Ani u nás, ani v Srbsku. Kým my sme rozdelenie Československa zvládli pokojne, v krajinách bývalej Juhoslávie tielka krv. Aj po demokratických zmenách na Slovensku v roku 1998 bola situácia v Srbsku a Čiernej hore napätá. Čierna hora túžila po samostatnosti, voči Kosovu sa srbský režim rozhodol použiť silu. Slovensko zohralo v oboch procesoch významnú úlohu.
Ťažkou skúškou pre slovenskú zahraničnú politiku bola výzva povoliť prelety nad naším územím pre spojenecké lietadlá, usilujúce sa primať režim Slobodana Miloševiča k zastaveniu vyvražďovania kosovského obyvateľstva. Vláda bola obviňovaná zo servilnosti voči USA a necitlivosti ku slovanským bratom i Slovákom, žijúcim najmä vo Vojvodine.
O niekoľko rokov neskôr, keď Kosovo vyhlásilo jednostranne nezávislosť na Srbsku, bola slovenská zahraničná politika kritizovaná spojencami, najmä USA, pretože sa rozhodla neuznať Kosovo. Bolo potrebné intenzívne vysvetľovanie, i presviedčanie. Najmä o tom, že na Balkáne potrebujeme riešenie, ktoré bude UDRŽATEĽNÉ. O tom, že bez istého porozumenia Belehradu takéto udržateľné riešenie nie je možné dosiahnuť. O tom, že aj Belehrad potrebuje cítiť, že mu v zahraničí - aspoň miestami - rozumejú. Že aj Belehrad má v zahraničí priateľov. A že aj Srbi majú pred sebou zmysluplnú budúcnosť.
Začatie prístupových rokovaní minulý týždeň potvrdilo, že slovenská zahraničná politika v oboch skúškach obstála. Aj keď musela za svoje rozhodnutia čeliť, najmä na domácej parlamentnej pôde, dosť tvrdým atakom. Niekedy to trvá dlhšie, kým sa veci vyjasnia. Dnes je jasné, že Slovensko svojím smelým, hodnotovým prístupom výrazne prispelo k tomu, čo srbský premiér označil za najdôležitejšiu udalosť pre Srbsko od skončenia druhej svetovej vojny.
Samozrejme, ani dejiny Srbska, ani dejiny a vývoj v EÚ sa dvadsiatym prvým januárom 2014 nekončia. Aj dnes je slovenská zahraničná politika vystavená vážnym skúškam. Najvážnejšou je vývoj na Ukrajine. Aj na Ukrajine musia rozhodnúť o svojej budúcnosti len a len občania Ukrajiny. Tak, ako o budúcnosti Srbska rozhodli iba Srbi. Avšak tak, ako v prípade Srbska, aj v prípade Ukrajiny je úlohou medzinárodného spoločenstva prispieť k tomu, aby sa Ukrajinci mohli rozhodnúť SLOBODNE, bez nátlaku zvonku a bez porušovania ľudských práv doma. Vláda SR a jej najvyšší ústavní činitelia by preto nemali ani vajatať, ani strkať hlavu do piesku, keď sa na Ukrajine porušujú ľudské práva. A keď predstavitelia a naši partneri v EÚ nevedia dosť jasne a dosť nahlas povedať, že chcú Ukrajinu medzi seba. Že Ukrajina je v EÚ vítaná. Už druhý rok zo strany vlády počúvame, že krajiny Východného partnerstva (Ukrajina, Bielorusko, Moldavsko, Arménsko, Azerbajdžan a Gruzínsko) sú prioritami aj súčasnej vlády. Pravý čas prejsť od slov k činom! Jasným postojom a konkrétnymi aktivitami voči Ukrajine.
