Ako vidím slovenskú zahraničnú politiku.

Autor: Mikuláš Dzurinda | 21.3.2013 o 13:32 | Karma článku: 9,34 | Prečítané:  1634x

Dnes sme na schôdzi NR SR prerokovali  správu o plnení úloh slovenskej zahraničnej politiky za uplynulý rok a jej zameranie na rok 2013. Keď sa zamýšľame nad vyhodnotením a zameraním našej zahraničnej politiky , mali by sme si v prvom rade položiť otázku: O čom bol rok 2012 v Európe?

Myslím si, že:

-bol to rok úsilia EÚ o fiškálnu konsolidáciu, ktorej bolestivé dôsledky boli v jednotlivých krajinách EÚ rozdielne;

-bol to rok úsilia o sprísňovanie pravidiel a koordináciu hospodárskych politík tak, aby sme predchádzali budúcim turbulenciám; zrodili sa kontúry projektu posilnenia hospodárskej a menovej únie, predovšetkým bankovej únie;

- bol to rok angažovanosti sa v riešení globálnych, regionálnych i lokálnych konfliktov-zmrazených i nových;

- bol to rok mierneho napredovania procesu rozširovania EÚ;

- bol to aj rok, v ktorom sa viaceré krajiny usilovali nájsť odpoveď na otázku, ako si udržať alebo podľa možností aj zvýšiť svoju konkurenčnú schopnosť.

Dá sa sformulovať aj iná otázka, o nič menej významná: O čom  rok 2012 byť mal, ale nebol? Myslím si, že to mal byť rok, v ktorom bolo potrebné nastoliť vážnu debatu o narastajúcom protirečení medzi starnúcou európskou populáciou a udržateľnosťou našich dôchodkových systémov. Všetci sa pozeráme dozadu a skúmame, prečo sme sa dostali tam, kde sme sa dostali. Najväčším úspechom pritom je, keď nájdeme odvahu skritizovať predchádzajúce vlády za navýšenie štátneho dlhu a obviniť ich z morálneho hazardu. Ale nemáme odvahu sa pozrieť dopredu a pokúsiť sa vidieť, čo bude o 10-15 rokov a očakávanej budúcnosti vyjsť v ústrety konkrétnymi krokmi - reformami - už teraz.

A tiež  to bol rok bail-outov, ale nebol to rok, v ktorom by sme týmto bail-outom postavili limity. A tak nad nami stále visia otázky, či sa EÚ nemení alebo nezmení na spoločenstvo, v ktorom sa neoplatí tvrdo pracovať a presadzovať reformy, ale sa oplatí špekulovať, očakávajúc pomoc od iných.

Samozrejme, logickou otázkou teraz je, akým hráčom na tomto hlavnom poli európskej politiky bolo Slovensko? Aký bol náš prínos pri kladení otázok, ale aj hľadaní potrebných odpovedí? Uvedomujem si, že na zahranično-politickom poli sme výraznejšiu chybu neurobili (ak vynecháme maličkosti, ako výroky predsedu vlády na adresu menšín, alebo hľadanie paralely medzi rozpadom Česko - Slovenska a súžitím Srbov a Bosniakov v Bosne a Hercegovine, o ktorú sa v Banja Luke pokúsil pán prezident). Uvedomujem si aj to, že sme boli dostredivým európskym elementom, či faktorom, ako aj serióznym partnerom v regionálnej spolupráci. Potešilo stretnutie predsedov vlád kohéznych krajín v Bratislave. Zároveň si ale uvedomujem aj to, že sme boli viac hráčom statickým, pasívnym, ako hráčom tvorivým a aktívnym. Boli sme omnoho viac konzumentom, ako tvorcom.

Naša zahraničná politika a diplomacia má dvadsať rokov. Ale má omnoho bohatšie skúsenosti z období , akými mnohé iné štáty nemuseli prejsť a ani neprešli. Nemám na mysli iba prechod od totality k demokracii, ale aj reformy na prelome tisícročí, ktoré urobili zo Slovenska modernú krajinu. Mám na mysli aj aktívnu službu viacerých slovenských diplomatov, ktorí zohrali významnú úlohu napríklad na Balkáne, v období povojnového usporiadania z 90-ych rokov, následne pri vzniku Čiernej Hory, integrácii Chorvátska do EÚ a pod. To všetko nás oprávňuje, ale nám aj prikazuje, aby sme boli v zahraničnej politike aktívnejší. Lebo sa mi zdá, že stále je to skôr o glosovaní zahraničnej politiky, ako jej formovaní.

Uvediem príklad:v septembri minulého roku sa zišlo vo Varšave 11 ministrov zahraničných vecí, ktorí vytvorili skupinu Budúcnosť Európy. Táto skupina vypracovala svoju predstavu o tom, ako by mala Európa v budúcnosti vyzerať a ako by mala fungovať. Túto štúdiu predložila vrcholovým predstaviteľom EÚ. Slovensko sa práce tejto skupiny nezúčastnilo.

Druhý príklad je celkom čerstvý:15.1. tohto roku štyri krajiny: Nemecko, Poľsko, Česká republika a Švédsko vypracovali charakterovo podobný dokument, svoju predstavu o tom, ako by po novom mal fungovať vzťah EÚ ku krajinám Východného partnerstva - Ukrajina, Bielorusko, Moldavsko, Gruzínsko , Arménsko a Azerbajdžan. Prekvapilo ma, že Slovensko nefiguruje ani v tejto skupine. Pritom krajiny Východného partnerstva a krajiny Západného Balkánu sú naše najvýznamnejšie geopolitické priority.

Trochu ma to prekvapilo, aj zamrzelo. V marci roku 2011 sa v Bratislave uskutočnil ministerský samit krajín V4 a Východného partnerstva za účasti nemeckého ministra zahraničných vecí Guida Westervelleho a šéfky európskej služby pre vonkajšiu činnosť Cathy Ashton. Bratislava sa stala miestom viacerých stretnutí bieloruskej opozície. Najmladšia väzenkyňa režimu A. Lukašenka Nasťa Palažanka sa stretla so študentmi Univerzity Komenského. Na Ukrajine, ale i v Moldavsku sme pomáhali zakladať a rozbiehať národné konventy  - platformy na diskusiu o európskom smerovaní týchto krajín.

O to viac ma prekvapuje, že v zameraní zahraničnej politiky na rok 2013 som nenašiel  o Ukrajine ani Bielorusku jedinú zmienku.  Našiel som len  dva odseky o Východnom partnerstve, ktorých formulácia je formuláciou rutinného úradníka, sledujúceho závery európskych rád, nie politika, ktorý ma svoje presvedčenie, jasný cieľ a je si vedomý svojich priorít.

Ešte viac som ostal zarazený, keď som v dokumente o plnení úloh zahraničnej politiky v roku 2012 hľadal prehľad aktivít, ktoré naša diplomacia  v uplynulom roku vyvíjala voči Bielorusku. V správe o plnení úloh sa neuvádzajú žiadne aktivity, uvedená je iba takáto veta: "Vo vzťahu k Bielorusku vychádzala SR predovšetkým z politiky EÚ voči tejto krajine." Táto formulácia ma veľmi prekvapila, pretože je veľmi chybná. Nie gramaticky, ale politicky. Ešte stále, po deviatich rokoch nášho členstva v EÚ - premýšľame v súvislosti s EÚ  v kategórii ONI a MY? Takéto kategórie nejestvujú, sme iba MY! Aj my sme EÚ! Alebo chcel autor tejto formulácie naznačiť, že my nemáme názor a prijímame teda to, čo nám predkladá, povedzme, európska služba pre vonkajšiu činnosť ?  Prečo ministri zahraničných vecí Nemecka, Švédska, ale aj Česka a Poľska majú vlastnú predstavu o ďalšom formovaní politiky voči krajinám Východného partnerstva a podnikajú konkrétnu iniciatívu a Slovensko len ticho čaká, čo naservírujú úradníci v Bruseli? Kde chceme prispieť politicky, kreatívne, ak nie voči Ukrajine, Bielorusku a krajinám Západného Balkánu?

Diskutovali sme tieto témy aj na zahraničným výbore. Pozorne som počúval. Pán podpredseda vlády a minister zahraničných vecí nám s pohoršením oznámil, že téma Bieloruska nebola na rokovaniach európskej rady už rok. Nuž to je zle. Ale koho je to chyba? Na koho čakáme? V zahraničnej tlači som sa dočítal, že sa tvorí nová os európskej politiky voči východu: Nemecko - Poľsko - Švédsko. Zdá sa, že sa pridali Česi. My sme si tento proces doteraz nevšimli? Je nám to ľahostajné?

Pán podpredseda vlády a minister zahraničných vecí  nám na zahraničnom výbore povedal: "V téme Bielorusko sme sa dostali do slepej uličky. Európska politika v Bielorusku zlyháva." Nuž, treba povedať: NAŠA (!) politika voči alebo v Bielorusku zlyháva! A čestne dodať , že nie všetky krajiny sa chcú s tým zmieriť, ako ukazuje príklad Nemecka, Česka, Poľska a Švédska.

Podobne pasívny prístup pozorujem aj v druhej prioritnej súradnici našej zahraničnej politiky, v našej politike voči Balkánu. Svojim špecifickým problémom čelí Albánsko, Macedónsko, Bosna a Hercegovina, ale aj Srbsko. Nezaznamenávam žiadnu aktivitu slovenskej zahraničnej politiky v tomto priestore. Ak sa takúto aktivitu nepovažujeme formálne, zdvorilostné návštevy ústavných činiteľov v regióne. Nezaznamenávam ani príspevok slovenskej zahraničnej politiky k riešeniu kľúčového regionálneho rébusu -ako usporiadať vzťahy Srbska a Kosova.

Veľmi sa teším z pokroku, ktorý na svojej európskej ceste dosiahlo Srbsko. Menej sa teším zo snáh presadzovať vo vzťahu k menšinám princípy kolektívnych práv. Myslím, že toto je slepá ulička, ktorej je treba sa vyvarovať. Koncept kolektívnych práv vedie k požiadavkám na autonómie rôzneho druhu a rozsahu. A autonómie vedú k etnickým napätiam - viď, čo sa deje okolo sikulskej autonómie v Rumunsku, ako to vyvoláva napätie nielen v samotnom Rumunsku, ale aj vo vzťahoch medzi Rumunskom a Maďarskom. Pýtal som sa na výbore, ako pán minister hodnotí platformu srbského parlamentu, ktorá pojednáva o vzťahu Srbska k Srbom v Kosove. V jeho odpovedi som postoj ku kolektívnym právam nezaznamenal. Slovenská zahraničná politika by vo vzťahu ku rokovaniam medzi Srbskom a Kosovom nemala byť pasívna, ale mala by presadzovať svoje videnie, svoju skúsenosť , svoje presvedčenie.

Pred niekoľkými dňami sme sa stretli s partnermi maďarského zahraničného výboru. Podpredseda výboru a poslanec za Jobbik sa má opýtal, prečo má Slovensko problém s maďarským zákonom o štátnom občianstve, keď Rumunsko takýto problém nemá. Odpovedal som mu, že preto, lebo my nesúhlasíme s princípom kolektívnych práv, ale presadzujeme aj doma princíp individuálnych, občianskych práv. Rumunsko prijalo podobný zákon o dvojakom občianstve ešte skôr , ako Maďarsko. Rumunsko to urobilo najmä vo vzťahu k rumunskej menšie v Moldavsku. Nedovolím si hodnotiť súčasné moldavsko - rumunské vzťahy a ich perspektívu, ale dovolím si tvrdiť , že vzťahy rumunsko-maďarské sú podstatne napätejšie, ako vzťahy maďarsko- slovenské. Myslím, že Slovensko by malo byť aktívnym protagonistom individuálnych práv občanov, vrátane občanov, hlásiacich sa k národnostným menšinám.

A tak som sa dostal k najcitlivejšej susedskej relácii - k našim vzťahom s Maďarskom. Vítam kontinuitu v konštruktívnom prístupe súčasnej vlády k nášmu južnému susedovi. Teším sa intenzite vzťahov medzi našimi krajinami, aj na politickej úrovni. Oceňujem viaceré dosiahnuté výsledky, najmä v oblasti infraštruktúry a energetiky. Čo však oceniť nemôžem, je pasivita v troch oblastiach, v ktorých máme otvorený problém: naši občania, žijúci v Rajke, chcú umiestniť svoje deti do tamojších škôlok. Ich žiadosť zostáva nezodpovedaná. Je evidovaná, ale neriešená. Rovnako je to príspevok maďarskej vlády  na financovanie vzdelávacích a kultúrnych potrieb občanov Slovenska, hlásiacich sa k národnostnej menšine, kde Maďarsko očividne porušuje bilaterálnu zmluvu. A napokon a hlavne je to udeľovanie maďarského občianstva občanom Slovenska bez toho, žeby medzi občanom Slovenska a Maďarskom jestvovala skutočná väzba . Podotýkam, že Slovensko navrhlo riešiť problém cestou medzištátnej zmluvy, ktorá by definovala, čo je takouto väzbou a čo takouto väzbou nie je. Pripomínam, že náš návrh zmluvy leží na stole v Budapešti od februára 2011. Výsledkom našej pasivity je rastúca aktivita maďarských poslancov na európskych fórach, vrátane alebo najmä na pôde Európskeho parlamentu. Petičný výbor EP prijal nielen petíciu, požadujúcu zrušenie Benešových dekrétov, ale aj petíciu, požadujúcu zrušenie slovenského zákona o dvojakom občianstve.

Dvadsať rokov našej samostatnosti a výsledky, ktoré Slovensko za toto obdobie dosiahlo, nás oprávňujú ale nám aj prikazujú byť smelšími a aktívnejšími nielen pri riešení našich, slovenských problémov, ale aj problémov regionálnych, ba aj globálnych. Už nestačí iba výstižne glosovať, čo sa deje vo svete. Už musíme aj prispievať. Musíme veciam rozumieť , musíme dobré veci podporovať a zlé zamietať, ale musíme byť tiež schopní prispievať . Prinášať pridanú hodnotu. Byť užitoční pre partnerov a prospešní pre naše spoločenstvo zdieľaných hodnôt , teda pre EÚ a NATO.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké zásadné chyby robíme pri zariaďovaní obývačky a kam umiestniť televízor?

SVET

Muž zastrelil vo Fínsku starostku mesta a dve novinárky

Každú zasiahol ranami z pušky do hlavy a trupu.

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre milionárov: Neukazujú len bohatstvo, ale to, ako žijú

Sociálna sieť Rich Kids nie je pre každého.


Už ste čítali?