A to je druhý významný moment: Srbsku bol v marci tohto roku udelený štatút kandidátskej krajiny pre vstup do EÚ, pričom Srbsko si veľmi želá začať rokovania o vstupe do EÚ čo najskôr. Bolo by dobré mať usporiadané vzťahy s Kosovom - ak už nie do začiatku rokovaní, tak celkom isto do ich ukončenia. Podobne, ako sme si ich usporiadali svojho času s Čechmi my, Slováci. Podobne priaznivou je situácia v Kosove. Ústavný súd Kosova prednedávnom rozhodol citlivú vec, a síce, že prezidentka, zvolená po dohode politických strán na obmedzené obdobie, má plný mandát, teda až do roku2016. Kosovský premiér má stabilnú vládu i vyhliadky do budúcna. Európska komisia vypracúva a v októbri 2012 predloží "feasibility study" o šanciach Kosova stať sa raz členom EÚ. Kosovo takúto ambíciu výrazne deklaruje. Je teda jasné, že od pohnutého obdobia v roku 1999 neboli také vhodné vnútorné, ani vonkajšie podmienky na seriózny pokus usporiadať si vzťahy. Vhodný timing, optimálny čas je faktor, dôležitý pre každú ľudskú činnosť. Som presvedčený, že pre srbsko - kosovské vzťahy, ich perspektívne a udržateľné usporiadanie je práve nadchádzajúca jeseň takýmto optimálnym obdobím.
Kľúčovými sú dva faktory: "vlastníctvo" samotného riešenia a princípy, z ktorých riešenie bude vychádzať, o ktoré sa bude opierať. Samotné riešenie musí byť dielom oboch strán - Srbov a kosovských Albáncov. Belehrad by mal citlivo vnímať a zohľadňovať aj názory Srbov z Kosova - nielen zo severu, ale aj z juhu, z celého Kosova. Postavenie Srbov v Kosove bude pre cieľové riešenie veľmi dôležité. Toto riešenie by nemalo deliť Srbov v Kosove na dve kategórie - privilegovaní a neprivilegovaní. Všetci Srbi v Kosove by mali mať rovnaké možnosti udržiavať si svoje tradície, jazyk, náboženstvo, kultúrnu a národnostnú identitu. Bez ohľadu na to, v ktorej časti Kosova žijú. Európski lídri by mali napomáhať moderovaniu týchto rokovaní. Mali by povzbudzovať obe strany ku konkrétnemu výsledku. K racionálnym kompromisom. K odovzdávaniu skúseností z podobných, analogických procesov. Rád spomínam na vetu Miloša Zemana, že kompromis je stav, keď tímy rokovacích strán vstávajú od stola rovnako spokojné, alebo rovnako naštvané. Kompromis ale nie je to, ak jeden nad výsledkom jasá, druhý narieka. Samozrejme, je mi jasné, že celý proces hľadania komplexného riešenia musí byť otvorený aj ďalším významným hráčom, predovšetkým USA a Rusku. Ale "vlastníctvo" cieľového riešenia musí byť v rukách Srbska a Kosova. Aj Srbsko aj Kosovo si musia byť vedomé, že ich perspektíva závisí predovšetkým od ich schopnosti dohodnúť sa. A napokon to najdôležitejšie: na akom základe, na akých princípoch by malo stáť cieľové riešenie?
Myslím, že najdôležitejšie sú dva determinanty s dvoma princípmi: občianska spoločnosť, budovaná na princípe individuálnych práv občanov,vrátane občanov,hlásiacich sa k národnostným menšinám a zásadná decentralizácia verejnej správy, budovaná na princípe subsidiarity. Občianska spoločnosť, organizovaná na princípe individuálnych práv občanov, predchádza nedorozumeniam, keď si napríklad príslušníci národnostných menšín začnú nárokovať rôzne druhy autonómie, čo môže viesť až k požiadavkám na odtrhnutie sa a teda k destabilizácii. Čo je aj koniec -koncov príbeh Kosova. Čo ale drieme aj v Kanade (Quebec), Španielsku (Baskovia, Katalánci), či iných krajinách. Pritom princíp individuálnych práv umožňuje vzdelávať občanov v materinskom jazyku, udržiavať a rozvíjať ich národnú a kultúrnu identitu, spoločenský život. Dôsledná decentralizácia verejnej správy zase znamená, že nesmierne významné kompetencie, kľúčové pre život ľudí, sa dostávajú samosprávam - obciam, mestám, prípadne regiónom. Akých starostov si obce zvolia, také budú mať chodníky, kanalizácie, ale aj školy, či zdravotnícke zariadenia. Závislosť na štáte môže byť minimálna.
Súčasťou cieľového riešenia musí byť aj právo obyvateľov Kosova, ktorí boli vyštvaní, alebo ktorí z Kosova ušli zo strachu, na návrat do svojich domovov a rešpektovanie ich plných občianskych a ľudských práv. A tiež ochrana Srbskej pravoslávnej cirkvi v Kosove (vrátane jej názvu), teda ochrana cirkevných spoločenstiev, majetku, náboženského, kultúrneho a historického dedičstva. Samozrejme, "fajnovostí" na riešenie je viac, napr. ochrana severnej hranice Kosova. Túto hranicu by mali chrániť a vykonávať tam službu policajti a colníci srbskej národnosti . Alebo nájsť odpoveď na otázku, ako dospieť do situácie, že Srbsko bude akceptovať účasť Kosova na regionálnych fórach a v medzinárodných inštitúciách: jednorazovým aktom(deklarácia hláv Srbska a Kosova o dobrom spolunažívaní, alebo jednostranné ale "identické" vyhlásenia parlamentov v Belehrade a v Prištine...),alebo evolučne - postupnou implementáciou čiastkových dohôd?
Možností je viac. Čo samozrejme nemôžeme očakávať, je medzinárodné uznanie Kosova Srbskom. O čo sa však usilovať treba, je stabilizácia pomerov na Balkáne, vrátane pokojného spolunažívania, ktoré prinesie tak ekonomický, ako aj spoločenský rozvoj Srbov aj kosovských Albáncov. Ako aj ľudí, hlásiacich sa k iným národnostiam.
